KNIHA EDITORIALOV

autor: Eva Bodnárová

 

 

 

 

 

 

 

 

 

editorial 1/2012

Nie je to ani jednoduché ani ľahké. Zachovať si optimizmus (1. svetonázor zdôrazňujúci kladné stránky života, 2. sklon vysvetľovať, vidieť všetko priaznivo; radostný pohľad na život) a kráčať cestou nádeje. Veriť, že veci tohto sveta majú svoj význam - minimálne v tom, aby sme rozmýšľali, maximálne v tom, aby nás inšpirovali - pretvoriť zlo na dobro, nečinnosť na kontempláciu, bolestný výkrik na modlitbu, bolesť na

úkon lásky.

Viem, naozaj to nie je ľahké. Sme zožieraní vlastným strachom, živeným neistotou prítomnosti a obavami z budúcnosti. A napriek tomu je tento svet ešte stále nádherným miestom na život. Po zime prichádza jar, letná krajina bude omamovať zmysly svojou veľkoleposťou a jeseň zrelosťou. Ešte stále sa máme čo učiť. Ešte stále sa môžeme niekam posunúť. Už toto je dôvod k radosti. Lebo ako povedal

Angelo Roncalli, "smiem byť šťastný, lebo som stvorený pre šťastie". Bola to jeho odpoveď na otázku na čo sme my ľudia stvorení. Hovoril o sebe to, čo môžeme o sebe povedať všetci. Tento Pastier sveta, ako ho prezývali, ukazoval cestu: "Nebudem sa báť. A najmä sa nebudem báť tešiť sa zo všetkého, čo je krásne, a veriť v dobro." Nebojme sa. Tešme sa. Verme.

 

editorial 6/2011

Nedávno sa mi do ruky dostala výnimočná kniha od Isaline Bourgenotovej Dutruovej „Utópia v pohybe“. Francois Neveux bol podnikateľ a vynálezca. Svoju teóriu - neísť za ziskom ako konečným cieľom, ale vidieť zisk ako príležitosť podeliť sa - úspešne realizoval v praxi. Bol plný energie a chuti pracovať („Všetko je predstaviteľné, všetko je zostrojiteľné, všetko sa dá zrealizovať“), pri obchodovaní bola pre neho dôvera pravidlom číslo jeden („Existujeme len prostredníctvom skutočných vzťahov, ktoré sme si vybudovali“) a cieľom všetkého snaženia jednota („Všetko musíme dokázať spolu“). Nerozlišoval prácu a priateľstvo, tieto dve veci uňho úzko súviseli. Veril, že ak má byť človek šťastný, má šťastných urobiť najprv ľudí okolo seba.

Francoisovi Neveux sa to darilo. Robil s peniazmi to, čo sa doteraz bežne nerobilo - nielenže ich zarábal, ale aktivoval ich pre druhých, a to novým spôsobom. Spojil podnikanie so sociálnou sférou. Nešlo o filantropiu či charitatívne rozdávanie, ale o praktizovanie jednoty so všetkými. Aj v tomto podnikaní síce ide o "stonásobok", ale cieľom je zisk pre druhých. Vytvorenie pracovných príležitostí („Skutočným bohatstvom nie je strecha. Tá nič nezaváži, ak nemáme prácu“), ktoré by umožnili ľuďom kdekoľvek na sveta dôstojný život. Francois Neveux sníval o podnikoch, v ktorých by všetci boli bratmi a ich riadenie by bolo transparentné. Túžil vybudovať iné medziľudské vzťahy s tými, ktorí tvoria podnik. V dnešnej dobe to

znie ako z kategórie fantasy, lenže tento príbeh pokračuje...

... spoločná utópia (bez ohľadu na politickú príslušnosť) si získavala čoraz väčšiu pozornosť podnikateľov - tých drobných, ale aj tých významnejších. Z "ekonomického blázna", ako občas v začiatkoch Francoisa Neveux označovali, sa stal realizátor myšlienok slobodného ekonomického spoločenstva. Ukázal, že sny - čo ako bláznivé a na prvý pohľad neekonomické - je možné zrealizovať v spoločenstve ľudí, podobne rozmýšľajúcich, ktorí vás povzbudzujú. A v jednote s nimi („Začíname snívať viacerí, to je dobré znamenie“).

Myšlienky novej ekonomiky, tak rozdielnej od kapitalizmu i socializmu - tretej cesty, ktorá ide proti prúdu zvyčajného používania ziskov - sa stávajú silnou inšpiráciou. V rámci jej praktizovania si závody nechávajú tretinu na svoje budovanie (lebo čo nerastie odumiera), druhú tretinu používajú na šírenie kultúry dávania a na formovanie osôb, ktoré by sa chceli zapojiť do tejto novej cesty a tretia tretina zostáva pre núdznych. Ak vám to pripomína Chiaru Lubichovú a laické hnutie Fokoláre, je to v poriadku. (Hnutie Fokoláre vzniklo v roku 1943 v Taliansku. Založila ho Chiara Lubichová.) "Ekonomika spoločenstva v slobode" je názov, ktorým táto výnimočná žena pomenovala spôsob života, akýsi životný plán.

Žijeme v zvláštnej dobe - plnej neistoty v prítomnosti a obáv z budúcnosti. Nová ekonomika ukazuje cestu z marazmu. Možno preto musela prísť kríza, aby sme sa konečne zastavili. Aby sme siahli do

svojho najhlbšieho vnútra a pravdivo zodpovedali na dve otázky - akí naozaj sme a akí by sme chceli byť. Nová ekonomika je totiž pre nových, slobodných ľudí - a týka sa nielen tých, ktorí vedia zisk vyrobiť a ináč prerozdeliť, ale aj tých, ktorí nepokladajú prácu za nutné zlo, ale za príležitosť ako osobnostne rásť, ako sa ľudsky (komunitne) rozvíjať.

V tomto vidím najslabšie miesto - po rokoch hojnosti prišla kríza, a len málokto je ochotný podeliť sa so zmenšujúcim sa ziskom, alebo začať konečne naozaj pracovať. Toto najslabšie miesto je však zároveň aj najsilnejším (a možno aj zmyslom súčasnej krízy) - je najvyšší čas zmeniť myslenie, pozrieť sa na všetko inými očami. Ako povedal Spartaco Lucarini, taliansky doktor ekonómie, novinár a spisovateľ: „Život je dar na darovanie. Všetko prijímať a všetko dávať. Každá úloha je poslaním. Môže byť ľudským pozdvihnutím a povýšením.“

Vianočný čas je časom zamyslenia sa a odhaľovania tajomstiev. Jedným z nich by mohla byť odpoveď na otázku, ktorá je pod kresbou francúzskeho karikaturistu Sempého. Na jeho obrázku sú dve stáda oviec. Jedno ide doprava, slúžiac si Božím slovom na využívanie druhých a vlastné obohatenie. Druhé stádo zahýba doľava, berúc do úvahy Božie slovo iba na odobrenie svojich bojov, pre seba. Ježiš stojí uprostred so svojím krížom na pleciach, pozerá ako stáda odchádzajú, a pýta sa: Prečo som prišiel?

 

editorial 5/2011

Keď chcete, stane sa vám čokoľvek. Len treba byť otvorený príbehom, ktoré vám idú v ústrety. Tak ako plynie život. Ako plynú naše aj tie najvšednejšie dni. Napríklad aj tie pracovné. V jednom takom som sa ocitla v Trnave. Zo stanice som brala taxík na Vlársku, kde sídli Rigips. Ešte som ani poriadne nezatvorila za sebou dvere a volala mi Jarka. Pre ňu typickým hlasom, plným dobrej energie a radosti zo života, pretože Jarka už o živote niečo vie, takže má nadhľad.

No počúvaj, hlučila do mobilu, otvorím Informácie a čo nevidím, úvodník a v ňom môj život, všetky tie myšlienky, čo sú v mojej hlave, to je vlastne môj príbeh... neprestávala Jarka v komentovaní úvodníka. Keby som ju nepoznala, myslela by som, že mi nadáva. Jej zvučný hlas sa rozliehal do priestoru, skoro som ohluchla. Našťastie taxikár, starší pán v rokoch, vedel kde je Vlárska, tak si len robil svoje, šoféroval, Jarka stále hlučila, pridávajúc svoj príbeh o tom, ako bola v Taliansku za sestrou a tá jej ukázala nejaké kamene, na ktorých boli vytesané výroky tibetského dalajlámu pri príležitosti jeho návštevy v krajine. A že si všetky už nepamätá, ale ten najdôležitejší áno - že na čom v živote skutočne záleží, to sú vzťahy. Alebo tak podobne to bolo sformulované, chrlila, už si nepamätám, ale podstata je taká.

Bola som rada, že počujem ten jej optimistický hlas, aj tie jej teórie o kríze - nekríze a strese - nestrese, cítila som radosť a silu jej pozitívneho nazerania na život a svet okolo, čo akokoľvek na prvý pohľad bláznivý a nepochopiteľný. Niekde v inom meste, s iným mobilom v ruke, cupitá ulicou táto Jarka, čo ma nepustí k slovu a tak sa len pre seba usmievam, pokyvkávam hlavou na

znak súhlasu a keď sa chcem nadýchnuť a vstúpiť do Jarkinho monológu, opäť je rýchlejšia, tak zasa vydýchnem a s úsmevom šťastného (podľa taxikára určite prisprostastého) pasažiera pozorujem krajinu za oknom, ulice plné ľudí a stromy, ktoré si už navliekajú jesenné kabátiky.

Lebo všetko je ako má byť; po lete zasa prichádza jeseň, Jarka je stále optimistkou, ja sa veziem v taxíku, idem robiť rozhovor, táto práca ma baví, aj to je fajn, že človek má svoju prácu, a keď ju má dokonca rád, tak to niekedy vyzerá ako keby ani nepracoval, len sa stále tešil. Na nových ľudí, na nové rozhovory a nejaké príbehy, čo sa stále stanú. Akurát je treba zaplatiť za taxík, takže aj o peniaze sa treba starať, lebo tie veci zrejme spolu nejako súvisia. Jarka skončila svoj takmer monológ pri mojom platení na Vlárskej. Počúvajte, odvážil sa konečne taxikár, keď som vystupovala. O čom bol vlastne ten váš úvodník?

Ľudí v Rigipse mám rada. Sú celkom normálni, priateľskí, a tuším tiež majú radi svoju prácu, lebo ju robia dobre a asi aj s radosťou, pretože fajn atmosféra je citeľná ešte aj na schodišti. (Vždy sa tam zastavím pri takej nádobe na stene, čo vyzerá ako automat na žuvačky, ale sú v nej štuple do uší, tajne si zoberiem dva, aby som prežila, keď niekto vedľa mňa chrápe, je to fakt veľmi účinné.)

Bol by som sa oholil, keby som vedel, že budem mať takúto návštevu, povedal s úsmevom Roman Pozdech a prešiel si rukou po začínajúcom strnisku. Aj tak vám to pristane, vyletelo zo mňa detsky úprimne a priamo. Až som sa zamyslela, či je táto poznámka vhodná profesionála, ale jednak už bolo neskoro na podobné úvahy a jednak to bola pravda, tak prečo ju nepovedať,

nakoniec ľudia čo poznajú moju spontánnosť vedia, že občas vytresnem. Lebo prečo nepovedať niečo pekné len preto, že niekoho nepoznám, alebo že je pochybnosť, či sa to spoločensky hodí? Možno keby sme si všetci navzájom hovorili viac pekných slov, vysielali k sebe viac úsmevov, možno by nám bolo tu na svete radostnejšie.

Ale byť spontánnym a aj vedieť prijať spontánny prejav, asi nie je pre každého také jednoduché. Keď som minule v električke v Bratislave neodolala pokušeniu pochváliť asi osemdesiatročnej neznámej dáme jej fakt odvážny zelenooranžový outfit (tak takú farebnú guráž zatiaľ ešte nemám), moja dcéra sa tvárila, že ma nepozná. Ale aj tak to stálo za to, lebo zelenooranžová dáma sa na mňa vďačne a tak nádherne usmiala, že mi hneď došlo, že aj ja môžem byť v osemdesiatke taká krásna. A vo farbách, v akých len budem chcieť. To je paráda!

elý čas som rozmýšľala, koho mi pán Pozdech pripomína, hovorím v kancelárii marketingu, kde som sa zastavila. A už viem, je ako neprekonateľne šarmantný Richard Gere. Len mu to, prosím vás, nehovorte, smeje sa Michal Široký, nebude s ním reč. Jasné, že som mu to nepovedala. Aj keď si myslím, že s ním bude reč stále. Ako s ľuďmi, ktorí majú zmysel pre humor. Ja sa napríklad vo svojom vnútri usmievam skoro stále a občas aj navonok. Aj v taxíku, čo ma viezol na stanicu, som sa usmievala. Bolo prečo. Neminula som sa so svojimi príbehmi, čo mi kráčali v ústrety. A aj keď sú na prvý pohľad možno bežné či nezaujímavé, sú moje a mám ich rada, lebo tvoria môj život. A ak sa mi pri ich prežívaní podarí vyčariť úsmev aj na inej tvári ako na mojej vlastnej, čo viac si mám želať?

 

editorial 4/2011

Niekedy sa veci udejú presne tak, ako sa udiať majú. Vlastne sa tak udejú vždy, ibaže keď tomu hneď neporozumieme, povieme, že sa stali náhodou. Ale keď nám súvislosti zapadnú ako do skladačky, pochopíme, že náhody neexistujú, že život nás láskavo školí, a keď sa vzpierame, miesto láskavosti sa lekcie pritvrdzujú, aby nám to už konečne došlo. A tak som sa len zvedavo - čo ma to chce život naučiť - začítala do knižky, ktorú som vydolovala vo svojej cestovnej taške. Nie že by sa tam ocitla úplnou náhodou, to zas nie, vybrala som ju kvôli malému formátu a tenkej väzbe, pretože takáto knižka sa vopchá aj do kabelky a vy ju môžete vytiahnuť kedykoľvek a kdekoľvek, pretože ju máte so sebou, lebo je ľahká.

Takže som v icečku vytiahla tú šikovnú knižku a začítala sa. Aká je dôležitá mi došlo až keď som zbadala pohľad oproti sediacej dievčinky, nádherne mladej, teda vo veku, v ktorom aj pohľad na život a plynúci čas je ešte bezstarostný. S iskierkou záujmu prebehla titul mojej knihy, na sekundu sa v jej tvári objavil mierne pobavený úsmev, a tak rýchlo ako sa objavil, zasa zmizol.

Ani som sa nečudovala. Videla som seba pred pár rokmi, ibaže medzičasom sa tých pár rokov trochu natiahlo a vďaka tomu viem, že mladé dievčatá majú právo na takýto letmý pobavený úsmev. A ešte to, že raz - skôr či neskôr, ale určite - príde ten čas, kedy im tak do smiechu nebude. Lebo taký je život. Nastúpite do vlaku, máte osemnásť a posledné, čo by vás napadlo počítať, sú roky. Sledujete krajinu za oknom, drôty vedenia, klesajúce

a stúpajúce s jej horizontom, a zrazu vystupujete, lebo ste v cieli a vám to pripadá, že tá cesta ubehla nejak prirýchlo. A potom vám už nenapadne usmievať sa nad titulom "Umenie starnúť" od Anselma Grüna. Aj preto, že to umenie je - a nie vždy prijímané s ľahkosťou.

Ale tento kňaz a rehoľník o ňom s ľahkosťou písať vie - niečo v zmysle, aby ste si svoj život užili, lebo potom v starobe z vás budú pohoďáci, čo nefrflú a neotravujú svoje okolie, ale s radosťou a pocitom naplnenia spomínajú na prežité, ba dokonca ešte vedia veľa zo svojej radosti a poznania darovať druhým. Grün píše, že skutočne múdry človek je ten, ktorý má záľubu vo svojom živote, je v harmónii sám so sebou. A tiež, že keď sa zriekneme svojej vonkajšej hodnoty, spoznáme, že naša skutočná hodnota je v tom, aby sme boli jednoducho ľuďmi. Lenže keď si tak obzeráte svet okolo, zdá sa, ako keby bol nastavený len na prezentáciu vonkajších hodnôt, v ktorej sa človek ako taký stráca. S tým zákonite prichádza smútok, pocit osamelosti a depresie. Ako z nej, už veľmi dávno do svojho denníka napísal Lev Nikolajevič Tolstoj. Podľa neho proti depresívnym náladám existuje len jeden prostriedok - celkom jednoduchým spôsobom niekomu poslúžiť, urobiť niečo pre druhého tak, ako si to práve vyžaduje situácia. Tolstojove denníky asi veľa ľudí nečíta, súdiac podľa súčasnej atmosféry v spoločnosti. Asi nemajú kedy. Alebo o nich jednoducho nevedia.

... Tak som sa začítala, že ani neviem ako a bola som v Trenčíne, vo svojom rodnom dome, kde ešte žije moja mama. Lebo leto, pre mňa navždy čas

prázdnin a nie dovoleniek, je dobrou príležitosťou k návratom, k stretnutiam, aj na zamyslenia. Napríklad nad mojou dievčenskou izbou, voľakedy plnou snov a dychtivých očakávaní, dnes tak beznádejne osirelou. Zato v kuchyni na prízemí to kypelo životom až prekvapujúco. Bola tu moja sestra so psom, moja milovaná dcéra s dvoma psami, moja 83 ročná matka v prekvapujúco dobrej kondícii a nakoniec sa privliekla aj naša Saška v celodennej pyžame. Smiali sme sa, otvorili si fľašku bieleho vína, a spomínali na všetkých a všetko, spojené s našou mladosťou a detstvom. Kuchyňa bola zrazu nebývalo plná, všetci sme cítili tú výnimočnú atmosféru a pohodu, ešte aj psi pod stolom prestali žiarliť na pohladkania a šťastne driemali pri našich nohách. Vyťahujúc spomienky z tých najzapadlejších kútov, bolo nám zrazu dobre, boli sme všetci spolu a v priestore bez času.

Myslela som na svojho otca, ako mal rád takéto chvíle, ako som ho vždy nadšene počúvala a že vlastne pokračujem v jeho tradícii, lebo môj otec bol vždy dobrý v rozprávaní príbehov. Pozerala som do rozžiarených Saškiných očí, videla v nich seba, svojho otca, ktorého Saška pozná len z rozprávania, videla som v nich všetky tie roky, ktoré niekam odišli a za ktorými sa poberieme aj my. V tom je čas neúprosný, plynie v okamihoch, kým sa mihalnice Saškiných smejúcich sa očí spoja a v ďalšom letmom okamihu odpoja. To je ten "oka mih", do ktorého je vtesnaný náš život. Všetko to, čo s ním urobíme a kým sa staneme. Všetky otázky a všetky odpovede, a tajomstvá, ktoré máme spoznať. Vrátane toho najväčšieho, tajomstva ľudského srdca - kde je náš domov.

 

editorial 3/2011

Napriek evidentnej živočíšnej radosti z leta a jeho krás, valia sa na nás menej príjemné udalosti. Slovenské stavebníctvo je napríklad stále na plytčine. Podľa záverov z najnovšej Kvalitatívnej štúdie slovenského stavebníctva 2011 (ktorú už piaty rok spoločne pripravujú spoločnosti CEEC Research, KPMG Slovensko, Ipsos Tambor, Harsco Infrastructure, Ramirent a Helika), riaditelia slovenských stavebných spoločností potvrzujú svoje predchádzajúce predikcie mierneho poklesu slovenského stavebníctva (o 1,8 %) aj v tomto roku. Firmy stále čakajú na znateľnejšie oživenie dopytu ako základného impulzu k naštartovaniu rastu. K tomu by malo dôjsť už od roku 2012...

Má to však jeden háčik. V tomto prípade poriadny. Lebo koniec sveta, predpovedaný na 21. december 2012, nie je žiadnou maličkosťou a ak to Mayom naozaj výjde, máme všetci riadny problém. Doteraz to týmto trochu tajomným obyvateľom Strednej Ameriky s predpoveďami celkom vychádzalo. Aj tak to musel byť zvláštny národ - zhruba na území dnešného Mexika existoval po mnoho tisíc rokov, vraj bol veľmi vyspelý, a dodnes nikto nevie prečo zanikol. Sú o tom rôzne teórie - že prišlo ničivé zemetrasenie, kozmické žiarenie, došli potraviny, došla voda. Prosto okolo roku 830 n.l. sa vraj Mayovia zbalili, opustili svoje územie a záhadne zmizli. Do dnešného dňa sa nevie dôvod ani miesto kam odišli. Až na výnimky, ktorým je to

jasné. Podľa Dr. Jose Arguellesa "v roku 830 n.l. odišiel konštrukčný tím Mayov späť do vesmíru, vrátil sa do svojich dimenzií, z ktorých Mayovia naďalej pozorujú život tu na Zemi. Pozemskí Mayovia sa pomaly rozptýlili v džungli." Nech je to akokoľvek, páči sa mi tá myšlienka - jedného dňa sa zbaliť a len tak odísť. Je v tom kus slobody a dobrodružnej cesty ku hviezdam.

Ale možno sa ani nebude treba zbaliť. Možno to ani nestihneme. Lebo čo ak sa tvorcovia najpresnejšieho kalendára na svete nemýlia ani v tomto prípade? V minulosti mayskí kňazi pomocou kalendára totiž predpovedali presné miesto a čas zatmenia Slnka. Presnosť výpočtov mesačných cyklov bola taká dokonalá, že od dnešných prepočtov sa líši iba o 33 sekúnd! Mayský kalendár končí v piatok 21. decembra 2012. A v tento deň skončí i súčasný (piaty) vek slnka. Podľa Mayov sa dostanú planéty spolu so Slnkom do jednej roviny, čím dôjde k nárastu slnečnej aktivity o niekoľko radov, tak ako vždy po 12 tisíc rokoch. Dôjde k zrúteniu magnetického pola Zeme, k tektonickým posunom, a tiež k opačnému otáčaniu planéty Zem. To sú tzv. predpovede, tie najhoršie, no jedna z variant je aj to, že koniec Mayského kalendára bude preto, lebo práve táto časť planéty (Amerika) bude otočená

k Slnku, takže bude najviac postihnutá. Ostatné odľahlé časti Zeme by mali zostať nepoškodené.

Podľa Mayského kalendára svet v súčasnosti prechádza 13. baktunským cyklom – ide o konečné obdobie 1618 - 2012 n.l. Tento cyklus je známy ako "triumf materializmu" a "transformácia vecí". To celkom sedí. Aj to, čo hovoria Peruánski šamani, že teraz vstupujeme do "Pača kuti", čo doslova znamená "svet hore nohami". A títo šamani, žijúci vysoko v Andách, schádzajú v súčasnosti dolu, aby oznámili, že čoskoro sa na Zemi vynorí nový druh ľudskej bytosti, ktorý nazývajú "žiariaci človek". To by mohlo byť zaujímavé. V kresťanskej náuke sa tu takýto žiariaci človek už raz zjavil. Všetci vieme ako dopadol. A možno preto tak dopadol, aby nám niektoré veci došli. Tie o láske a pokore. O pokoji v duši. Z tohto uhla pohľadu ma Mayský kalendár nestresuje, pretože aj tak je známe, že "o tom dni a hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba Otec". Napriek tomu sa mi zdá užitočné zaoberať sa plynúcim časom. A tiež kvalitou vlastného života a stopou, ktorú zanechávame. Lebo je dobré byť pripravený. A táto úžasná, pozdvihujúca nádhera letnej prírody, je na meditácie tohto typu ako stvorená.

Leto plné slnka, oddychu, lásky, vzrušenia a poznania vám praje Eva Bodnárová.

 


editorial 11-12/2010

Je dobré, ak je človek na ceste. A to obrazne, aj doslova. Obrazne to znamená, že v rámci vlatného života spoznávame to skutočne dôležité a na otázky, ktoré nám život prináša v našom individuálnom teste, sa snažíme hľadať správne odpovede. Niekedy to ide ľahko, a inokedy sa k otázke musíme vracať, kým je odpoveď naozaj správna. Aj preto je "byť na ceste doslova" zábavnejšie, pretože to si len tak sedíte v icečku, pozorujete za oknom utekajúcu krajinu, máte čas premýšľať a občas sa zapojiť do rozhovoru v kupé, ak je, samozrejme, zaujímavý. Tieto cesty z Košíc do Bratislavy a z Bratislavy do Košíc mám naozaj rada; nielenže prechádzam takmer celým Slovenskom a všeličo sa dozvedám, ale občas sa stanem aj súčasťou príbehov, jedinečných svojou neopakovateľnosťou, výnimočných myšlienkovým a emočným potenciálom. Sú príbehy, do ktorých sa spustíte ako sánky po zimnom briežku, keď vás zláka radosť z rýchlosti a iskrivý sneh pod nohami. A potom sú príbehy, ktoré si vás nájdu samé. Aby ste sa dozvedeli niečo o sebe a svete okolo. Vtedy si poviem, aha, zasa sedím v školskej lavici, táto otázka sa mi už ale nezdá taká ťažká, po rokoch predsa len vidíme niektoré veci zrozumiteľnejšie, takže aj odpovedať na výzvu je ľahšie.

Jedným z najkrajších príbehov, ktorý si ma našiel, bol ten o Sulamit. Spomeniem si naň vždy, keď opretá o

stenu v hale bratislavskej železničnej stanice pozorujem to nekonečné hemženie sa davu, v predvianočnom čase ešte s príchuťou zimy a blížiacich sa sviatkov. Sulamit (naozaj sa tak volá) sa stala mojou náhodnou (aj keď na náhody neverím) spolucestujúcou v rýchliku z Bratislavy do Trenčína. Až po hodnej chvíli mi došlo, že toto pôvabné žieňa vo veku mojej dcéry má nejaký hendikep. V Trenčíne som jej pomáhala vystúpiť z vlaku, aj keď dodnes som si nie celkom istá kto komu pomáhal, pretože jej krok bol istejší napriek bielej paličke, a mne sa cez dojatím zahmlené oči pozeralo pramizerne. Stretnutie so Sulamit, tak plnou optimizmu a snov, ktoré by rada premenila na skutočnosť, ma totálne dostalo. Koľkí z nás nemáme bielu paličku, čo sa dá poskladať do kabelky, ani hodinky, v ktorých sa orientujete hmatom, ani všelijaké iné veci a vecičky, ktoré nevidiacim pomáhajú žiť...

... Zato máme všetko ostatné. Vidíme. Aj keď občas to vyzerá, že nie. Fungujeme ako ten chrobák, čo si pred sebou tlačí gulôčku celého svojho majetku. Sme rovnakí, unesení hmotou, a čím je väčšia, tým lepšie. Lebo stále nás presviedčajú, že toto je podstatou bytia človeka a zdrojom jeho šťastia. A tak píšeme siahodlhé zoznamy: "Milý Ježiško, teda neviem či si, ale ak náhodou áno, tak na Vianoce by som si prial: ..." a pokladáme to za roztomilé, niekedy dokonca

vtipné, veď idú Vianoce, to sú všetci na mäkko a trochu sentimentu sa prepečie. A keď sme minule sedeli s priateľmi vo vinotéke na sviatok božolé (teda ja ho vždy len ochutnám, na veľké pitie to nie je, to si vtedy dám radšej talianske novello), tak mi kamarátka povedala, že jej 75 ročný svokor pravidelne každé Vianoce a už veľa rokov píše zoznam Ježiškovi. Najprv som rozmýšľala, čo tak asi taký človek v rokoch na taký zoznam napíše, samozrejme okrem zdravia. Potom som si povedala, že je to vlastne fantastické mať sny a chcieť aby sa uskutočnili aj keď ste pomaly jednou nohou v hrobe. A potom sa mi páčila aj myšlienka uchovať si detské videnie sveta, s dychtivou túžbou po splnení vedieť sformulovať svoje požiadavky. Lebo ako vravia psychológovia, už to je krok k ich splneniu.

Vianoce máme obvykle zaškatuľkované ako čas splnených želaní. Naučili nás to v detstve a túžba byť obdarovaný zostala vo väčšine z nás. Aké však budú tie tohtoročné Vianoce, záleží len na nás. Lebo len my si vyberáme, ktorým príbehom uveríme, ktorých súčasťou sa staneme a ktorých pointa nás bude sprevádzať na našej vlastnej ceste životom. Je veľa príbehov a ešte viac ciest. Ale je dobré, ak je človek na ceste. To najlepšie, čo sa vám môže stať, je byť na ceste k tým druhým...

 

editorial 9-10/2010

TOSKÁNSKO. Toto sú tie nezabudnuteľné chvíle: sedieť v San Gimignane pod toskánskym slnkom a pozorovať pútnikov z celého sveta - akí sme rozdielni a predsa podobní. V San Galgane rozjímať v kláštore bez strechy, kde máte k Bohu bližšie ako na iných miestach sveta. V reštaurácii La Speranza na rohu dvoch ciest, kam okrem domácich chodia len švajčiarski bankári a tí, čo rozumejú jedlu, si dať (ale fakt dobrý) Florentínsky steak spolu s porciou radosti zo života. Vo viniciach Bolgeri prechutnávať Bolgeri Superiore Guado de´Gemoli, prekladať ho pohľadmi na tmavé strapce hrozna, visiace vo vzorných zástupoch, voňajúce merlotom a jeseňou. Do neskorej noci sedieť s ľuďmi, ktorí vám už začínajú byť blízki, spolu pozorovať tmavnúce siluety sangimignanských veží, hviezdne nebo a mesiac v pohári. Chvíľu len tak sedieť, vypadnúť z vravy, byť aj nebyť prítomný, len sa tak na chvíľu v mysli vyčleniť a pozrieť sa na tú radosť, ktorej ste súčasťou. Pozrieť sa s odstupom a zároveň s vďačnosťou, lebo by to mohlo byť aj celkom

ináč - nikdy by som nespoznala Toskánsko, nikdy by som sa nezamilovala a nikdy by som nenaplnila svoje vnútro takou pokorou, akú pociťujete pri pohľade na diela renesančných umelcov. Toskánsko je definitívne pod mojou kožou, uhniezdené v mojom srdci a na veky. Ako Nessun dorma...

Nessun dorma je názov árie z posledného aktu Pucciniho opery Turandot. V preklade znamená Nech nikto nespí a je odvodený zo zvolania princeznej Turandot, aby nikto nespal, dokiaľ sa nezistí meno záhadného princa Calafa. Táto ária, jedna z mojich najmilovanejších, samozrejme v interpretácii nezabudnuteľného Luciana Pavarottiho, je súčasťou každej mojej cesty do Toskánska. Vyspevujem si ju v aute a pokiaľ v ňom sedia aj naši priatelia, musia ju chtiac nechtiac počúvať. Väčšinou chtiac, lebo všetkým sa páči. Krajina za oknom auta, niekedy čierna ako samotná noc, niekedy rozpálená slnkom, sa mení. Text árie nie:

(Neznámy princ:)
Nech nikto nespí! Nech nikto nespí! Ty tiež, ó Princezná,
z tvojej mrazivej izby pozeráš sa
ako sa hviezdy chvejú láskou a očakávaním.
Ale moje tajomstvo je vo

mne skryté,
moje meno sa nikto nedozvie!
Nie, nie, na tvoje ústa ho vyslovím,
až sa rozvidnie!
A môj bozk rozbije to ticho
ktoré ťa robí mojou...!
(Ženské hlasy:)
Jeho meno sa nikto nedozvie...
A my budeme musieť, och, zomrieť, zomrieť!
(Neznámy princ:)
Rozplyň sa, ó noc! Hviezdy, zmiznite za hory!
Hviezdy, zmiznite za hory! Za úsvitu zvíťazím!
Zvíťazím! Zvíťazím!

Puccini túto opery nikdy nedokončil a namiesto neho ju dokončil jeho žiak Franco Alfrano. Nespokojný bol Puccini s finále, tak ho dal prepracovať libretistom (Giusepe Adami a Renato Simoni), čo ho rok zdržalo v práci. Keby nedal finále prepracovať, tak by asi operu dokončil. A možno to tak malo byť. Lebo to najdôležitejšie (a nielen v tejto opere) bolo jasné jej tvorcom aj samotnej princezne Turandot. A je to jasné aj mnohým z nás... Jeho meno sa nikto nedozvie a my budeme musieť, och, zomrieť, zomrieť! V poslednom obraze tretieho dejstva Turandot vysloví dovtedy nepoznané princovo meno - Láska. Ako dobre, och, ako dobre, že už vieme!

 

editorial 7-8/2010

Leto je fascinujúci čas. Možno som to už raz v nejakom svojom úvodníku napísala a teraz sa opakujem, ale opakujem sa naschvál, pretože leto si oslavu zaslúži a aj preto, že nanovo každý rok, a už celé roky, ma vždy dostane. V lete je totiž na čo sa pozerať - milujem (a určite nie sama) tie premeny na kaviarenského povaľača, kedy si len tak vonku sedíte pri dobrej káve, s kamarátkou už nepreberáte deti a manželov, ale témy oveľa letnejšie, pretože ku chladnému poháru prosecca sa také témy hodia viac. Alebo si vychutnávate osamelosť uprostred davu, nič neriešite, na nič nemyslíte, len sa nechávate unášať letne koketným hlukom ulice, odvážnymi outfitmi, sľubujúcimi raj na zemi (najmä pánom) a príbehmi, ktoré okoloidúci jednotlivci i páry ťahajú so sebou.

A keď vás omrzí toto mestské harašenie, je tu ďalšia letná atrakcia - príroda. Nekonečne veľkolepá, dokonalosťou fascinujúca, s láskavou náručou ochotnou kedykoľvek prichýliť márnotratného syna. Jeden z najúžasnejších zážitkov z tejto natur kategórie je pocit, keď vaše rozhorúčené telo objíme chladná voda, tá chvíľa, kým urobíte prvé tempá. Alebo keď vyleziete na nejaký kopec a pohľad odtiaľ vám na duši robí dobre, tá nádhera pod vami, oblaky na dosah a ešte aj to gýčovo zapadajúce/vychádzajúce slnko nad tým všetkým. Vtedy viete, že vaše problémy sú smiešne bezvýznamné - v porovnaní s touto krásou, ktorá je

- na rozdiel od našich tiel z prachu - večná.

V lete je naozaj na čo sa dívať, ale aj nad čím rozmýšľať. Nie že by v iných ročných obdobiach nebolo dosť materiálu na premýšľanie, to určite nie (taká jeseň so svojimi témami, to je paráda), ale leto poskytuje väčší priestor. Niekedy mám pocit, že na Slovensku v tomto čase tak skutočne pracuje len málokto, takže sa nikde nedovoláte a ani vaša mailová pošta nie je zahltená ako obyčajne. Lebo asi každý chce robiť letného povaľača, alebo vzorného rodiča/manžela na dovolenke, alebo na to všetci kašlú, veď je kríza, k ničomu zásadnému sa v tomto lenivom a horúcom období nedá dopracovať, tak to je najlepšie to ani neskúšať. Takže máme ten vzácny luxus, ktorého sa nám bežne nedostáva - čas. Čas aj na myšlienky...

Odjakživa a navždy bude v mojej hlave leto spojené s prázdninami u mojej babky na východe. Natrvalo sú hlboko vo mne obrazy s konkrétnymi vôňami a farbami, čo rozochvievajú dušu. Ranné slnko, ktoré cez okno prinášalo intenzívnu vôňu dedinských kvetov a kôpru z malej záhradky pri dome, babka, stojaca vo dverách s pohľadom upretým na jednoduchý drevený krížik nad dverami a odriekajúca svoje tiché ranné modlitby, modrobiela pásiková perina, pod ktorou som nevedela spať, pretože perie v nej sa vždy nejako divne presunulo na jednu stranu, vôňa variaceho sa marhuľového

lekváru, na dreve strašidelne napnutá zajačia kožka, čo sa sušila v kôlničke s najväčšími pokladmi sveta, kruhy z drôtov, starostlivo zmotané ak by raz bolo treba a malý drevený stolček, ktorý dedko vlastnoručne vyrobil. Sedávala som na ňom cez všetky svoje prázdniny a po rokoch, keď odišla aj babka aj dedko, tento malý zelený stolček bol spolu s krížikom jedinými dvoma vecami, ktoré som si z prázdneho domu zobrala.

Priznám sa, na krížik, ktorý som automaticky zavesila nad dvere v našom dome, som za tie roky skoro zabudla. Ale na malý zelený stolček nie. V zime si ho prisuniem celkom blízko k otvorenému kozubu v hale, pozerám do ohňa, počúvam jeho sykot keď olizuje drevo a teším sa až príde leto. Potom sedím vonku, je jedna z tých horúcich letných nocí, s naším kocúrom sledujeme plameň sviečky a rozoznávame, že toto je zvláštna a neobyčajná chvíľa. Čas na spomienky. Na otázky kde sa pobrali vaši milovaní a kam sa poberáte vy. Čas na myšlienky, čím sme sa za tie roky stali, čo ešte vlastne chceme a čo už nie. Sedím na svojom nízkom stolčeku z detstva, v tmavej korune nadomnou jemne ševelí lístie. Počujem ako dýcha noc. V jej majestátnom tichu ku mne dolieha babkina modlitba z dávno zabudnutého času; v ktorom sme vedeli žasnúť a milovať bez podmienok. Otče náš...

 

editorial 5-6/2010

Je taká pesnička, že Všetko je podvod. Pochádza z dielne Slobodnej Európy, ale pokojne by mohla pochádzať aj z našej/vašej vlastnej hlavy, pretože svet sa tak skutočne javí - ako že všetko je podvod. Je to už dosť stará pesnička, ale v skutočnosti je to evergreen v každej spoločnosti. Jej refrén je niekedy tou jedinou a najpresnejšou charakteristikou toho čo zažívame. Keď počúvate reči (a nemusia to byť vždy len politici), keď si zapnete telku alebo otvoríte noviny, alebo keď sedíte na nejakom oficiálnom výpravnom podujatí (či len tak neformálne na káve), sú také chvíle, kedy viete, že pravda je na úplne inom konci, že sedí niekde za vytlačenými písmenkami, za nevyslovenými vetami, že sa tam skrýva a žasne, akou sme úrodnou záhradou na tlačenie kalerábov. Lebo niekedy síce ide o kaleráby,

ale takmer vždy je to ak nie začiatkom podvodu, tak určite manipulácie.

Sme národ milovníkov kalerábov a požieračov ilúzií. Máme strach pozerať sa do zrkadla - chceme skutočne vidieť akí naozaj sme? Máme strach otvoriť špajzu a priznať, že je prázdna. A že ak si nevyhrnieme rukávy aby sme ju naplnili, nik to za nás neurobí. Ani ľavičiarstvom ochromená a vlastnou neschopnosťou (riešiť globálne ekonomické problémy) vydesená Európa. A najväčším problémom je, že už sa nikomu tie rukávy veľmi vyhŕňať nechce. A začať drieť, tak to už vôbec nie. A tak patrí tento svet čoraz viac a viac do ríše ilúzií - že vlády (česť výnimkám) rozumne vedú svoje krajiny, že závažné (pre osudy ľudí) rozhodnutia robia ľudia kompetentní (intelektuálne aj morálne), a že ľudia vidia zmysel svojej práce (a zmysel svojho života

v práci, ktorá jediná - nech to znie akokoľvek povedome - je jedinou a naozajstnou matkou pokroku).

Svet ilúzií nie je vynálezom tejto doby, nie je to nič nové pod slnkom. Už v časoch, kedy (keď už som pri tom slnku) slnko samotné pokladali za Boha, vo veľkej miere ovládali konanie jednoduchých ľudí profesionálni manipulátori, zväčša štátni úradníci. A tak to išlo dejinami; boli tí, čo ilúzie vytvárali a masa tých, ktorí sa nimi nechali uspávať. Ani dnešná doba nie je celkom iná. Výnimočná je skôr dostupnosťou poznania. Lebo kto chce vidieť, vidí a kto nechce vymeniť bezstarostnosť svojho pohľadu za zodpovednosť, trápiť sa nemusí. Je to slobodná voľba v slobodnej Európe. Voľba každého z nás. Jedno je však isté - nedá sa vidieť v tme, kým do nej nevpustíme trochu Svetla.

 

editorial 3-4/2010

Tento čas je asi najkrajší, hovorím si na úplnom začiatku jari. Preto úplnom, lebo vo vzduchu ešte nie je cítiť tú nádherne vzrušujúcu vôňu, čosi medzi vlhkosťou odchádzajúceho snehu a čerstvosťou prebúdzajúcej sa zeme, ale ja vo svojom vnútri už zažívam pocit znovuzrodenia. Vraj je to tak, že zmysly každého z nás sa stávajú vnímavejšími práve v tom období, kedy sme sa narodili. A kedže ja som sa narodila prvého marca, jar a všetka tá nádhera prebúdzajúceho sa života u mňa - bez ohľadu na kalendár a čo je vonku - začína týmto prvým dňom a každý rok rovnako.

V detstve som toto znovuzrodenie sveta, seba a radosti zo všetkého vôkol oslavovala rovnakým rituálom - roky som si vždy prvého marca púšťala Here comes the sun od Beatles. Aj neskoršie som zachovávala rituály oslavy, akurát sa menil ich

obsah - s dospievajúcim telom pribúdali básne (aj tie žité), potom deti (s ktorými sme, pochytaní za ruky, tancovali do kruhu a vyvreskovali, že Jóóžin z báážin močálem se plýží) a teraz, s pribúdajúcimi rokmi, sa rituál osláv stal absolútne internou záležitosťou. Intenzívnejšou, radostnejšou, všeobjímajúcou. Už si nepúšťam starú bítlsácku pesničku z elpéčka (ani nemám na čom), prestali tančeky s deťmi (už sú naozaj veľké a tancujú v iných náručiach) a skončilo aj moje centrovanie samej seba do stredu vesmíru.

Teraz je už všetko prežité mojou samozrejmou súčasťou, tak ako ja sa začínam stávať súčasťou života okolo mňa. Som čiastkou svojich najbližších (bez potreby vlastniť), priateľov (bez potreby meniť ich), príbehov ľudí, ktorých ani nepoznám (aké vzrušujúce), a radosti (ktorej je tu tak veľa, a predsa pre mnohých je tak neviditeľná). Jej pôvod je prostý - môžete zavolať

svojej mame, lebo ešte je. Môžete sa usmiať na cudzieho človeka, naliať misku mlieka zatúlanej mačke, ísť s kamarátkou do kina, urobiť dobre svoju prácu nech robíte čokoľvek, môžete tisíc vecí... Lebo vidíte, počujete, môžete sa hýbať, dotýkať a cítiť. Svet je celý celučičký váš, pretože ste obdarený. Ak tieto dary nerozoznávate, skúste sa lepšie poobzerať - skôr či neskôr objavíte množstvo dôvodov na vďačnosť. Tak nejak začína cesta pokory a tam niekde je aj začiatok cesty ku šťastne prežitému životu.

Sedím sama za kuchynským stolom. Na stole je košík s jablkami. Cítim ako voňajú frézie vo váze. Zo šálky zeleného čaju stúpa para. Slnko vytvára štvorec svetla na obruse. Položím ruku do svetla a cítim jeho teplo. Slnko je tak strašne vzdialené a pritom sa smeje na mojej ruke. Aké úžasné...

Tento čas je asi jeden z najkrajších.

 

editorial 1-2/2010

... Teším sa, že v čase krízy Vaše INFORMÁCIE stále vychádzajú. Držíme Vám palce... Takéto povzbudivé vety, ktoré sú súčasťou vašich mailov, pôsobia ako láskavé lúče slniečka; hrejú, dodávajú energiu a chuť pokračovať v začatom. Tešia svojou spoluúčasťou a to je v tejto dobe asi to najdôležitejšie - vedieť, že človek vo svojom osobnom nazeraní na svet a hodnoty v ňom nie je osamelý. A aj keď si občas pripadáme ako blázni v čudesnej fraške, ako nedobrovoľní tragikomickí herci vo vopred jasných prepadákoch, svet je aj tak fantastickým miestom pre život. Kým vieme vojsť do ticha lesa, kým ešte dokážeme pozorovať let vtáka kdesi vysoko na oblohe, s túžbou a radosťou zároveň, tak potom ešte stále je to dobrý život. V ktorom pokora povznáša a sny sú tými krídlami, čo nás môžu slobodne niesť...

Mojím snom bolo odjakživa písať. Stretávať sa s ľuďmi, pozorovať život a zaznamenávať všetko, čo je v ňom výnimočné a povznášajúce. Začalo to denníkmi, pokračovalo básňami a poviedkami a potom prišla redakčná prax, ktorá ma teší

doteraz. Prináša totiž množstvo stretnutí s ľuďmi, ktorí (na rozdiel od "vyrobených" celebrít) sú skutočnými osobnosťami, ktoré nás svojím životným poznaním a aktivitami obohatia natoľko, že sa navždy stanú súčasťou našej mysle i srdca. Platí to o architektoch, ktorým viac ako o osobné pamätníky ide o architektúru pre ľudí, šetrnú ku krajine. Platí to rovnako o umelcoch, hľadajúcich cesty a východiská, o dizajnéroch, pokorných k tvarom a materiálu, o bojovníkoch, ktorým ešte stále ide o zachovanie krajiny, jej pamiatok i možnosti perspektívneho rozvoja v budúcnosti. A platí to aj o technicky nadaných vizionároch, ponúkajúcich nové materiály a technológie, aby sme mohli stavať efektívnejšie, šetrnejšie, úspornejšie. Všetkých týchto výnimočných, a pritom obyčajných ľudí, sa snažíme predstavovať aj v INFORMÁCIÁCH.

Časopis INFORMÁCIE (1994 - 2009) ako mesačník sprostredkúval informácie o dianí na slovenskom stavebnom trhu rovných 15 rokov. Pravidelne mesačne informoval vás, svojich čitateľov, o aktuálnom dianí zo stavebnej oblasti, o ponuke tovarov a služieb jednotlivých firiem i o výsledkoch vzájomnej spolupráce projektantov, dodávateľov a realizátorov. Od tohto roku plánujeme ("vďaka" súčasnej

situácii na stavebnom trhu) vydávať časopis s dvoma zmenami - týkajú sa formátu a periodicity. Dúfam, že tento nový, zmenšený formát príjmete s rovnakým záujmom ako ten predchádzajúci a že aj dvojmesačnú periodicitu budete akceptovať so zachovaním doterajšej vašej priazne nám, tvorcom časopisu. Rovnako verím, že pri tvorbe obsahu jednotlivých vydaní budete aj naďalej spolupracujúcim inšpiračným zdrojom.

Vraví sa, že každé zlo je aj na niečo dobré. O súčasnej kríze to platí rovnako. Možno sa nepostavia plánované "príšernosti", možno už ľudia začnú kritickejšie posudzovať v čom a ako bývajú (a pracujú), možno budú chcieť menej kvantity ale viac kvality, možno im dôjde rozdiel medzi dňom stráveným v obchodnom centre a dňom uprostred prírody, možno si začnú klásť otázky aj zmysluplné ciele, možno znesú pohľad do zrkadla... Možno jedného dňa všetci objavíme vlastné krídla i nekonečnosť oblohy. Z tej výšky, verte, splývame so zemou a jediné, v čom sme ako ľudia skutočne výnimoční, je... čo myslíte, v čom sme takí úžasní?

Pri hľadaní odpovede na vás s láskou myslí Eva Bodnárová.

 


editorial 11-12/2009

Napíšem pravdivo, tak ako to v skutočnosti bolo. O Žakovciach som vedela už dávnejšie - že je tam nejaký zvláštny farár, ktorý sa stará o bezdomovcov a basmanov, že aj napriek odporu časti miestnych sa bývalá fara stáva útočiskom a poslednou šancou na normálny život pre ľudí, čo sa ocitli v spoločenskom bahne, a že by to mohlo byť celkom zaujímavé sa tam vybrať a pozrieť si to. Ale kedže človek sa štandardne ťahá hore a nie dolu, tému asociálnych skupín som založila do priehradky "Možno niekedy v budúcnosti". A možno to tak malo byť, lebo veci vraj k človeku prichádzajú v pravý čas. Ani skôr, ani neskôr, ale práve vtedy, keď sa máte niečo od života naučiť, keď ste otvorení, a teda schopní lekciu od života aj prijať.

Založenú tému Žakoviec som sa rozhodla vytiahnuť z úplne prozaického dôvodu - celkom náhodou som sa totiž dozvedela, že na výstavbu nových a rekonštrukciu pôvodných objektov prispeli svojimi materiálmi dve spoločnosti - Agrob Buchtal Slovensko a Baumit. Tak sa mi to zapáčilo, že pomohli a bez cirkusov okolo (ako to často robia iní), že som sa do Žakoviec rozhodla zájsť. Dnes viem, že veci tak mali byť - aby som sa dozvedela viac o spomenutých dvoch firmách s ktorými síce spolupracujeme už roky, ale ktoré poznám viac podľa produktov ako z tej inej, ľudskej stránky. A tiež aby som sa dozvedela viac o svete, ľuďoch v ňom a niečo nové objavila aj vo vlastnom vnútri. A ak budem mať šťastie, do svojej "Zbierky odpovedí na dve otázky" (ktoré mi už dlhšie rezonujú v hlave) pridám

odpovede nové. Tie dve otázky si určite nekladiem sama: Na čo sme tu? Kam kráčame?

Niežeby sa bez odpovedí na ne nedalo žiť, ale keď vás raz už začnú znepokojovať, keď sa vám usídlia v hlave a svojimi jesennými čižmičkami (lebo jeseň im pristane) dupocú a dupocú, nezostáva nič iné len hľadať odpovede. V "Zbierke odpovedí na dve otázky" mám už kadečo - od vyslovených hlúpostí, cez pravdepodobné možné vysvetlenia a neobvyklé zberateľské kúsky, až po originály Majstrov. Moja zbierka sa rozrastá, takže mám v nej občas chaos; to vtedy, keď sa zdanlivé hlúposti, zapadnuté prachom, zaskvejú v novej čistote. Alebo keď sa ligotavé pozlátko ošúcha a veci zrazu vidíte takými, akými v skutočnosti sú. A potom prídu stretnutia s neobyčajnými ľuďmi...

Na počudovanie, ten ostatný bol farár, aj keď tak nevyzeral. Chlap vo vyteplenej pracovnej bunde a natrhnutých nohaviciach vyzeral skôr ako stavebný robotník. Ale mňa neoklamal. Videla som dielo, ktoré postavil vlastnými rukami a svojím srdcom. Videla som tváre padnutých anjelov, ktorí sa učia lásku prijímať a dávať. Tváre, strhané životom a vlastnými slabosťami. Ale aj nádherné tváre plné pokoja, nanovo dôverujúce životu. Tento "stavbár" stavia budúcnosť. A nielen pre tých, ku ktorým sa na ulici zhovievavo skláňame, vhadzujúc zopár mincí, alebo ktorých pre istotu prehliadame ako nepoučiteľných. Stavia budúcnosť pre nás všetkých. S trpezlivosťou a silou, ktoré - v takejto intenzite - môžu byť len darom zhora. Lebo ináč si to neviem vysvetliť.

Chlapec z Kežmarku, Marián Kuffa, liezol po skalách ako horolezec, cvičil karate, jazdil na koni a odjakživa chcel robiť v horskej službe. A tiež mať rodinu. Všetko by možno bolo

tak, keby sa nedohodol s Bohom. V situácii, kedy išlo o život, ponúkol ho Bohu. A ten to zobral vážne. Farár Marián Kuffa je jeho človek. Už dlho. Kto pochybuje, nech sa ide pozrieť do Žakoviec. Tomuto "stavbárovi" sa darí stavať dom, na priečelí ktorého svieti "Nádej". Jeho odpovede na dve otázky sú jednoduché a inšpiratívne. Na čo sme tu? Aby sme maturovali z lásky, z jediného skutočne dôležitého predmetu. Buď zmaturujeme, alebo nie. Sú len dve možnosti. A kam kráčame? Predsa k láske. Žakovce sú otáznikom a výkričníkom zároveň. Pýtajú sa, čo robíme s vlastným životom my ostatní. Ako nakladáme so svojím rozumom, s prežitými skúsenosťami, ako hospodárime s láskou. Pýtajú sa - Sme šťastní? Je tento život presne to, o čom sme snívali? Čo vlastne chceme?

Vo vnútri tohto čísla prinášame pár myšlienok Mariána Kuffu. Fascinujúco jednoduchá je tá o dvoch cestách, z ktorých si môžeme vybrať. Cestu pýchy alebo cestu pokory. Z tohto uhla pohľadu sa aj súčasná kríza (spoločnosti, sveta, ľudstva) javí len ako zle vybratá cesta. Marián Kuffa si vybral. Možno si poviete - jeden farár nespasí svet - a možno máte pravdu. Ale tá jednoznačnosť jeho výberu, to láskavé svetlo, ktoré ako maják vysiela zblúdilým aj hľadajúcim, je výzvou. Minimálne k zamysleniu, maximálne k pretvoreniu. Aby sa tento svet stal aspoň o kúsok šťastnejším miestom nielen pre nás, ale aj pre druhých.

Príjmite toto prianie, spolu so želaním dostatku sily na jeho realizáciu, ako darček pod vianočný stromček. Dúfam, že nám nasneží a svet bude aspoň na chvíľu snehobielo čistým miestom pokoja a lásky. Šťastné Vianoce, priatelia.

editorial 9-10/2009

Určite to poznáte - tie dni, kedy sa stretne zopár menej príjemných okolností, ešte aj dážď za oknom dodáva primerane deprimujúcu kulisu, kávu ako naschvál nevylejete do seba ale na klávesnicu a tak ďalej a tak ďalej... To určite všetci poznáte, ten čas v ktorom treba dať ruky preč od všetkého a všetkých aby to nebolo ešte horšie, pretože buď ste vstali zlou nohou, alebo nemal kto ísť so psom von (zasa ja?), alebo je to jednoducho "ten deň" v ktorom je najlepšie niekde sa zašiť a pokiaľ to okolnosti len trochu dovolia, nerobiť nič. Len tak si vyložiť lakte do okna (to je samozrejme obrazne povedané, pretože vonku prší) a pozorovať život navôkol. Najlepšie nezainteresovane, pretože odstup alebo nadhľad (ako si to nazvete) nielenže zlepšuje optiku, ale úmerne k času strávenému pri okne (ja viem, že stále prší, stále je to obraz) prichádzajú iné myšlienky, iné pohľady a dokonca riešenia.

Nie je nič horšie ako keď sa "ten deň" prihodí v čase redakčnej uzávierky. Všetci už majú všetko hotové, sadzba pomaly končí, len ja nemám svoj editorial,

tých pár viet, ktorými mám šancu osobne a zodpovedne sa prihovoriť, pokúsiť sa dotknúť niečoho pod kožou, niečoho, čo máme často spoločné. Tých pár viet, ktoré ako jemné nitky spájajú autora s čitateľmi, ale aj naopak, pretože pri ich písaní myslím predovšetkým na naše stretnutia pri všetkých možných príležitostiach, na rozhovory s vami, a tiež témy, ktoré nosíte v hlavách a v srdciach (lebo často prezradíte aj tie).

Takže je "ten deň", ja nemám úvodník, a napriek napätiu z plynúceho času - nepíšem. Stojím pri svojom pomyselnom okne, pohodlne opretá lakťami o parapet, a pozorujem ľudí na ulici; tých, čo sa už mihli v mojom živote, aj tých, ktorých mi prinesie budúcnosť, pozorujem ako nás kvapky očisťujú, tie dažďové ulicu, tie naše (spôsobené pokorou a poznaním vecí skutočne dôležitých) nás. Pozorujem tento náš svet v nemom úžase, a napriek všetkému v ňom vidím veci čisté a veľkolepé, veci s odtlačkom ľudského umu i samotnej ľudskosti, veci tak zmysluplné a povznášajúce, že nevidieť ich by znamenalo nevidieť svetlo a neužiť si tú fantastickú príležitosť, ktorú máme - svoj vlastný

život. Stojím pri okne (ešte stále je to obraz) v "ten deň", ktorý mi vlastne umožnil na chvíľu vypadnúť zo zabehaného rytmu a v nečakane bluesovej atmosfére uvidieť život v jeho inej (myslím, že oveľa reálnejšej ak nie skutočnej) podobe.

To všetko ostatné, čo v priebehu plynúcich dní, rokov a vydeleného času nášho vlatného života zažívame, zažiť asi musíme. Ako lekcie. Aj tie drobné víťazstvá, aj prehry, aj straty a objavovanie nového. Ženieme sa svojimi dňami, cizelujeme (to je zvláštne slovo, hm, v slovníku doslova píšu, že ide o jemné opracovávanie povrchu kovu alebo kovového výrobku ostrými dlátkami a nožíkmi, to sedí... aj na človeka) seba aj druhých. Brúsime nožíky aj tam, kde by sme mali hladiť. Neobdarúvame sa úsmevmi, aj keď nás tento nevyčerpateľný zdroj bohatstva nič nestojí. Vyhovárame sa na krízu, nedostatok času, na množstvo povinností, nepriaznivý osud... čo všetko sme ochotní navymýšľať si, a pritom stačí tak málo - postaviť sa k oknu, roztvoriť ho aj seba, a zhlboka vdychovať vône jesene, ktorá nám pripomína aby sme neplytvali vlastným časom.

Ťahajme sa za svetlom, priatelia.

editorial 8/2009

Pravdupovediac, nechce sa mi veľmi písať. Nie že by nebolo o čom, tém je stále ako na bohato prestretom stole, ale radosť z písania sa akosi vytráca. Možno preto, lebo som odjakživa (a dúfam, že až do konca budem), svojou podstatou optimista s pozitívnym videním sveta. Práve preto mám teraz problém. Ako písať o veciach a vecičkách každodenného života, keď sú takmer ukážkovými príkladmi arogancie moci, zneužívania právomocí, bezohľadnosti k ľuďom i ku krajine, a zároveň príkladom excelentného ohlupovania, ale aj osobnej ľudskej slabosti a strachu. Teda ako o tom všetkom písať, ako si uchovať vieru v spravodlivosť (rozumej zákonnosť v tejto krajine), vieru v morálku a čestnosť (jej obyvateľov), a pritom neprskať síru, nešíriť beznádej a apatiu.

Lebo presne tieto pocity márnosti a znechutenia obchádzajú všetkých, ktorí si (zrejme naivne) ešte stále myslia, že všetky štátne aj samosprávne orgány by tu mali fungovať pre každého rovnako (a nie pre privilegovanú, politikmi a mafiánmi tvorenú a podporovanú vrstvu tupých sebcov). Že peniaze, ktorými prispieva každý z nás do spoločného rozpočtu, by sa mali prerozdeľovať na veci, ktoré ochránia túto krajinu (kým nebude totálne vydrancovaná a nezvratne zničená) a jej obyvateľov nasmerujú k zmysluplnému hodnotnému životu (v ktorom má svoje miesto radosť z tvorivej práce, sebarealizácia, vyznávanie tradičných hodnôt ako česť a morálka,

ale aj prosté šťastie z rodiny, priateľov a ľudskosti ako takej).

A nech to vyzerá akokoľvek naivne, človek ako jednotlivec má právo (ak nie povinnosť) prežiť svoj život s istou dávkou uspokojenia a vnútorného šťastia, ku ktorému vo výraznej miere prispieva práve spokojnosť so stavom spoločnosti; minimálne však pocit bezpečia, ktorý je mu štát (s celým tým aparátom na to zameraným) povinný poskytovať. To, čo je dnes u nás najdesivejšie nie je ani tak prítomnosť gaunerov a zlodejov, pretože tých má každá doba a zrejme každé zriadenie. Oveľa desivejšia je skutočnosť, že pre dosiahnutie svojich osobných cieľov zneužívajú štát s jeho inštitúciami, pôvodne určenými na dosahovanie úplne iných cieľov. A to, čo je desivé úplne najviac, je absencia vízie pozitívneho napredovania spoločnosti.

Dôsledkom tejto absencie mnohí strácajú motiváciu konať ako slušný človek. Takých príkladov nájde každý vo svojom okolí množstvo - z povinne verejných tendrov sa stávajú "nástenkové" na každej úrovni (vrátane samospráv), štátne peniaze sa rozšafne rozdávajú kamarátom a straníckym kolegom, do podnikateľskej praxe sa vracajú staronové praktiky (vrátane neplatičov), zákazky sa nezískavajú kvalitou ale známosťou s tými správnymi ľuďmi, občas niekomu vybuchne auto aby sa šíril strach a upevňovala moc tých, ktorí z nej ťažia... a tak ďalej a tak ďalej...

Keď počúvam tieto a iné príbehy, keď vidím horieť hranice na

ktorých upaľujú posledných mohykánov a keď vidím tú strašnú narastajúcu apatiu a nechuť ľudí angažovať sa vo veciach verejných, samospravovať si vlastnú krajinu napriek uzurpátorom a ich predvádzanej moci (trvajúcej vždy do konca volebného obdobia - ak chceme), spomeniem si na pamätnú vetu môjho otca, keď som rozžiarená prišla z novembrovej ulice, kde sme ako o dušu štrngali (naivne?) kľúčmi. Dieťa moje, nič sa nedeje, len nové svine sa derú ku korytám. Napriek láske ku svojmu otcovi odmietam veriť, že je to len TAK. Je to aj INAK. Aspoň dúfam, že svet sa nedelí len na krochkajúcich pri koryte, od hladu kvičiacich v kúte a tých, čo už rozštvrtení visia na hákoch ľahostajnosti.

Svet bude navždy (v mojich očiach určite, a dúfam, že aj vo vašich) miestom, kde sa oplatí žiť. Kde sa máte ku komu pritúliť, koho pohladkať, kde je kopu krásnych myšlienok a snov, ktoré môžeme zrealizovať. A aj keby sme sa cítili osamelí, slabí a zraniteľní, ešte stále je tu veľkolepá nádhera prírody s jej obrovskou energiou. Ešte stále vidíme slnko, vstupujeme do vôní lesov a na lúky, kde sa steblá tráv kníšu v dialógu s vetrom. Toto je svet, láskavý k pokorným, silou odmieňajúci pútnikov na ceste za hľadaním zmyslu toho všetkého, čo v tomto živote zažívame.

editorial 6/2009

Život je nádherný, hovorila som si uprostred slnkom zaliateho dňa, v ktorom sa teploty vonku začali šplhať do letných polôh a v ktorom som už tretí deň brala antibiotiká z rodiny tých zabijácky širokospektrálnych. Po dvojdňovom intenzívnom nasávaní pražského života a všetkých (alebo takmer všetkých) jeho dostupných krás bolo treba sa vrátiť do Košíc, dorobiť toto júnové číslo a vyčerpane zaľahnúť, obklopená liekmi, kvapkami do nosa a tonami papierových vreckoviek (skúste kuchynské utierky, sú veľké a nosu mäkké). Kým za oknom zúril pracovný deň, kríza a vytrubujúci neurotickí šoféri, pod perinou bolo bezpečne a príjemne. To vtedy, keď sa mi už podarilo vydýchať si cestičku v nose, po ktorej mohol prúdiť vzduch dnu a von...

Po rokoch zdravia som si nanovo pospomínala na chrípkovú abecedu a veci súvisiace; na svoje detstvo, v ktorom chrípka bola len bežne svinská a nie tak svinsky pracačia (to prasacia mi akosi nesedí), nepredstavovala ohrozenie života, ale zopár voľných dní bez školy a akýchkoľvek povinností. Pár dní, v ktorých vás všetci naookolo milovali intenzívnejšie, obskakovali ochotnejšie a všetky vaše požiadavky tolerovali s hlbokým pochopením.
Nikdy som toho veľa nechcela, zopár kníh na čítanie, očistiť jabĺčka

na hryzkanie a aby som neovracala postieľku ako minule, tak malý lavórik k jej nohám. A ešte čaj v termoske a keksíky Marína, to keby mi už náhodou bolo lepšie. Ako dieťa som mávala často hnisavé angíny, čo doteraz neviem čo vlastne je, ale to je u mňa normálne, v chrípkach a podobných zdravotných maléroch sa dodnes nevyznám, takže mi bolo zle tak maximálne dva - tri dni, to som skoro vždy prespala a potom to už bolo celé až do konca zábavné. Ako teraz. Dva dni som nevedela o sebe, prespala som ich takmer v kuse a teraz je to super. Nanovo obklopená knihami a spomienkami na to čo bolo, čo je definitívne preč a čo nikdy nedopoviete aj keby ste chceli, lebo keď vám to už končne došlo, aj to, čo chcete povedať, už nebolo komu.

Takto nosím v sebe jednu zo spomienok na môjho otca, ktorý mi raz do takého angínového sveta doniesol nový japonský minimagnetofón, aby mi nebolo smutno a aby som si raz mohla nahrávať rozhovory s ľuďmi, pretože už vtedy a vlastne odjakživa som chcela byť novinárkou. Na tú dobu to bol technický zázrak,

prehrávala som si donekonečna skladby Bee Gees, takže kedykoľvek v dospelosti som potom náhodou niekde začula bratov Barryho, Robina a Maurice Gibbovcov, bola som paf, malé dievčatko v perinách, s angínou a radosťou z ukradnutého kúska sveta, ktorý patril len mne.

Dnes sa svet posunul inam, Gibbovci neletia, zato čas niekam preukrutne rýchlo. Opäť si ležím v perinách, vo svojom súkromnom ukradnutom priestore som konečne pánom svojich myšlienok a času. Kašlem na deň za oknom, na krízu aj hlupákov, ktorí ju vedome vytvorili, oživujú a parazitia na nej. Aspoň na týchto pár dní kašlem (doslova) na všetko, čo nie je prežiarené svetlom, harmóniou a všeobjímajúcou láskavosťou. Som veľké malé dievčatko a keď chcem, v hlave mi budú spievať Gibbovci, Otec ma pohladká po vlasoch a svet bude opäť nádherným miestom, v ktorom sa oplatí mať a realizovať svoje sny...

P.S. Pokiaľ na vás niečo lezie a nie je to váš domáci miláčik, skúste perinovú terapiu. Všetko a všetkých vypnite, buďte len sami sebou a nádherný svet, ktorý sa pred vami otvorí, využite vo svoj prospech. Staňte sa pokojnými a šťastnými. Dá sa to praktizovať aj bez bacilov, prípadne na dovolenke.

editorial 5/2009

Niektorí ľudia veria, že život každého človeka má zmysel, keď sa naplní jeho poslanie. Tí šťastnejší, ktorým je ich poslanie už jasné, sú na ceste. Nám ostatným neostáva nič iné len intuitívne, alebo školeniami života si neustále overovať čo je tou našou cestou, naším poslaním. Potvrdením, že aj my sme už konečne na ceste, kráčajúc dobrým smerom, je tichý pocit radosti, akási vnútorná istota, prítomná pri každom správnom rozhodnutí, a neskôr aj pozitívne reakcie nášho okolia. A aj keď ambíciou nášho vydavateľstva nie je prstom ukazovať na dobrú či zlú architektúru, alebo preferovať len niektorý z množstva spôsobov života, ako svoje poslanie vnímame ponúknuť v rámci svojich možností čo najviac informácií, ktoré by čitateľa posúvali ďalej a vyššie. Ďalej v predstavách ako zdravo žiť a pracovať v zdravých domoch, vyššie v nárokoch na prácu projektanta aj realizačnej firmy, ktorých spoločné úsilie by malo smerovať k ich vytvoreniu.

Možno skromným - podľa mienky niektorých významným - krokom k ozrejmeniu problematiky stavebnej biológie a trochu iného pohľadu na najbližší svet, ktorý nás obklopuje dennodenne, je vydanie knihy ZDRAVÝ DOM BIODOM. Táto, na Slovensku prvá kniha o stavebnej biológii, je úvodom do problematiky. Čo je vlastne stavebná biológia? Nová veda, založená nemeckým lekárom Dr. med. Ernstom Hartmannom po 2. svetovej vojne, ktorej

cieľom je zdravý dom a zdravý človek, oslobodený od patogénnych - zdraviu škodlivých žiarení zemských, ale aj technických. Zemské žiarenie je energeticky konštantné, aj keď má hodnotové výkyvy, naproti tomu technické, človekom vyrobené (elektromagnetický smog a vysokofrekvenčné vysielanie) sa stále a už nebezpečne zvyšujú, čím sa negatívne ovplyvňujú základné biologické hodnoty človeka. Všeobecným a už aj celosvetovým javom je syndróm únavy človeka, značný nárast civilizačných chorôb, najmä srdcových, obehových a rakoviny.

Priniesť podrobnejšie informácie o stavebnej biológii, téme na Slovensku pomerne neznámej, sme sa rozhodli nielen prostredníctvom vydania knihy ZDRAVÝ DOM BIODOM, ale aj priamym kontaktom so širokou verejnosťou. Urobili sme tak v rámci našej účasti na výstave DOM EXPO 2009 v Nitre. Do stánku vydavateľstva YUDINY sme prostredníctvom časopisu Informácie pozvali zástupcov odbornej verejnosti, najmä architektov a projektantov, a prostredníctvom organizátora výstavy - spoločnosti LCE-Low cost expo - aj širokú laickú verejnosť. V stánku boli zároveň prítomné dve výnimočné osobnosti - Ing. arch. Jaroslav Stockmann, autor knihy ZDRAVÝ DOM BIODOM, ktorý je na Slovensku najvýznamnejším odborníkom na stavebnú biológiu, a Ing. Eva Krčmáriková, odborníčka na Feng-šuej a zároveň prvá slovenská držiteľka certifikátu pre stavebnobiologické poradenstvo v obore geobiológia a elektrobiológia, ktorý získala v Nemecku. Vďaka týmto dvom vzácnym hosťom sa mohli všetci návštevníci nielen príťažlivou formou dozvedieť viac

o stavebnej biológii a o tom ako si zdravotne vylepšiť svoje bývanie, ale aj zažiť čosi z tej neopakovateľnej a výnimočnej atmosféry, ktorú sme všetci na stánku cítili.

Pre mňa osobne bola práve táto výnimočná duchovná atmosféra spolu so záujmom návštevníkov (bez ohľadu na to, či išlo o architektov, mladú rodinku, ktorá sa chystá rekonštruovať svoj bytík, alebo serióznych investorov, rozhodnutých postaviť si už konečne na zdravom mieste zdravý dom), teda práve táto výnimočná atmosféra sa pre mňa stala tou tichou radosťou a potvrdením, že to čo robíme, robíme správne. Že toto je tá správna cesta, po ktorej treba ísť. A aj keď je občas priúzka, a občas príliš prašná, takže vidíte len po najbližšiu zákrutu, strácajúc z očí cieľ, stále zostáva dobrou a vašou. Cestou ako byť ďalej a vyššie. A ako v rámci svojho osobného putovania spoluvytvárať veci zmysluplné a láskavej povahy.

P.S. Chcela by som poďakovať pánovi architektovi Stockmannovi za jeho múdrosť a láskavý pohľad na svet, pani Krčmárikovej za jej úsmevy a večne dobrú náladu, organizátorom DOM EXPO za ich profesionálny prístup a priateľskú atmosféru, ktorú na výstave dokázali vytvoriť, všetkým našim návštevníkom za ich záujem a odvahu niesť zodpovednosť za kvalitu vlastného života i tých cudzích, a tiež slnkom zaliatej Nitre, voňajúcej orgovánmi a pohodou.

editorial 4/2009

Je to ako keď som bola malé dieťa - najprv som z taniera zjedla to povinné, aby mi celkom nakoniec zostala chuť jedla, ktoré som mala najradšej. Tak nejak je to aj s písaním úvodníkov - píšem ich ako posledné texty, ktorých chuť, osobne pravdivá, rezonuje vo mne ešte aj po ceste do tlačiarne, kam napálené DVD putuje k ďalšiemu spracovaniu. Teraz, pri tvorbe aprílového čísla, to bolo tiež tak. Ibaže vzhľadom na veľkonočné sviatky a nádherné slnečné počasie, ktoré vás núti robiť čokoľvek iné, len nesedieť v práci za počítačom, som mala problém...

Naša malá turistická skupina, založená aby sme sa hýbali a pri tom hýbaní objavovali okrem seba aj krásy prírody, mala v pláne jeden z tradičných jarných výletov - zber medvedieho cesnaku. Je to taká veselá zelená rastlinka s pomerne širokými listami, veľmi chutná do šalátov alebo len tak na chlebík s

maslom, ktorá na východnom Slovensku rastie vraj len na troch či štyroch miestach. Rastie teraz skoro na jar a okrem cesnakovej chuti dodáva organizmu množstvo zdravých látok a energie. To sa jednoducho nedalo odmietnuť a tak som po celej ceste horekovala, že je to krajne nezodpovedné ísť na výlet a nepísať úvodník. A kedže sme boli všetci natlačení v jednom multivane, museli to aj všetci počúvať. A keď už to všetkých prestalo baviť, začali vymýšľať o čom bude nový úvodník. Za oknom auta sa mihala krajina plná života a kvitnúcich stromov, a ja som sa nestačila čudovať aké témy vyťahovali moji spolucestujúci a o čom všetkom by stálo za to napísať.

Táto akcia Buketu (tak sa náš turistický oddiel volá) bola opäť fantastická. Vyliezli sme na Turniská, čo sú skaly nad Kojšovom, nazbierali medvedí cesnak, naobedovali sa zo spoločných zásob a v prírode, pri hučiacom

potoku. Veľkolepá majestátnosť života, prítomná v každom steble trávy, v bzukote včiel, krúžiacich nad slnečnými hlávkami iskerníka, v lete myšiaka, tak slobodne a ľahko plávajúceho oblohou, rozochvievala dušu. Znovuzrodenie, hodné božej dielne.

Po ceste späť si moji priatelia spomenuli, že ešte nemám ten úvodník. A kedže sú z rôznych profesií (od obchodníkov s oceľou, peniazmi a stavebným materiálom, až po firmy projektujúce, a vytvárajúce perfektné interiéry), adekvátne k tomu boli aj navrhované témy. Samozrejme, neobišlo sa to bez vtipných bonmotov a výbuchov smiechu. Smiala som sa ešte aj keď nás vyložili pred domom. Šťastne uvoľnená, s vyčistenou a radosťou naplnenou dušou. Presne som vedela, o čom bude nový úvodník. O veciach, ktoré sú na dosah. O veciach, pre ktoré je radosťou žiť. O tom, čo je dostupné každému. Je to ako návrat k našej vlastnej, radostnej podstate. Je to ako keď sme boli malé deti...

editorial 3/2009

Konečne je tu fascinujúce ročné obdobie - jarné prebúdzanie sa všetkého a všetkých do života. Náš kocúr s kolegami roztúžene vymňaukáva na ulici, ženy vyťahujú lodičky, páni nablýskané autá, vtáci nad ránom vyvreskujú svoje evergreeny a puky orgovánu už nalieva nová sila. Napriek kríze a výtlkom na cestách sa opakuje kúzlo zrodu, obnova prirodzenej živočíšnosti, vďaka ktorej je naša Zem taká krásna a my na nej.

Jarné harašenie prináša so sebou nové vône a farby, intenzitu a optimizmus, pre hĺbavé typy aj vďaku za každé ráno a za výnimočný dar - byť súčasťou toho všetkého, zázraku života, nad tajomstvami ktorého toľko rozdumujeme, a ktoré sú pritom také prosté... (a také jarné)...

... Ale aby som sa vrátila k pracovnejším témam; prvý jarný mesiac prináša so sebou už tradične aj oživenie v stavbárskych radoch. Dokončuje sa začaté, začína nové. Lebo ľudia stále musia niekde bývať a niekde pracovať. Kríza nekríza, stavať sa určite bude. Možno to už nebudú žiadne plánované megalomanské projekty, ktoré k radosti nielen ochranárov kríza (po?)zastavila, možno

to už konečne bude o architektúre pre človeka a o všetkom tom, čo k svojmu hodnotnému a zmysluplnému životu naozaj potrebuje. O miestach, kde sa bude môcť stretnúť s ostatnými, aby spolu vytvorili veci užitočné a myšlienky povznášajúce. O miestach, kde nájde oddych po tomto "stvoriteľskom" výkone, ale aj o miestach osobného stíšenia, na ktorých počúvame srdcom hlasy dávnominulé aj tie blízkobudúce.

Možno sa už naša generácia dočká uvažovania o takej architektúre a realizácie takých objektov, ktoré nebudú človeka oberať o jeho životnú energiu, ale naopak, budú ju dodávať. Možno sa nakoniec predsa len dočkáme domov, ktoré nás nebudú zabíjať, ale uzdravovať. Kým prídeme na to, ako sa také zdravé domy - biodomy - majú stavať, zrejme to chvíľu potrvá. Teda u nás. V Nemecku boli podmienky pre výstavbu biodomov formulované už v roku 2000 Dr. Antonom Schneiderom v článku Von der Baubiologie zur Baukultur (Od stavebnej biológie ku stavebnej kultúre, v Zeitschrift für Geobiologie 4/2000), na Slovensku ich prvýkrát verejnosti predstavil Ing.arch. Jaroslav Stockmann a Ing. Vlastimil

Žert v knihe Zdravý dom biodom (vyšla v našom vydavateľstve YUDINY) v roku 2007.

Kým si nové poznatky zo stavebnej biológie časť architektov a projektantov osvojuje pomerne ťažkopádne, laická verejnosť intuitívne rozoznáva, že tadiaľto by mohla viesť cesta k ich zdravému bývaniu. Množia sa prípady, kedy investor chce, aby mu architekt zabezpečil (pred tým, než začne stavať) okrem samozrejmej projektovej dokumentácie aj stavebno-biologický prieskum lokality, na ktorej má nový dom/objekt stáť. A kedže niet vyčerpávajúcej odbornej štúdie na túto tému, zvonia telefóny u nás...

Aj preto sme sa v redakcii rozhodli zúčastniť sa výstavy DOM EXPO 2009 v Nitre (16.-19.4.2009), kde by sme vo vlastnej expozícii v hale M2 (stánok č. 604) umožnili všetkým záujemcom získať bližšie informácie k vyššie spomínaným témam, a zároveň sa stretnúť s dvoma vzácnymi ľuďmi, ktorí sú v tejto oblasti tí najpovolanejší - s architektom Stockmannom bude možné stretnutie v sobotu 18.4. a s Ing. Evou Krčmárikovou (viac o nej na strane 21. tohto čísla) v piatok 17.4. Budeme sa tešiť na vašu návštevu.

editorial 2/2009

Aby ste si urobili reálnu predstavu o tomto komplexe, je treba si ho prejsť, povedal mi v úvode nášho stretnutia na Štrbskom Plese architekt Peter Černo, jeden z trojice autorov projektu. A tak sme sa jedného dňa na konci januára stretli pred rampou staveniska s oficiálnym názvom Prestavba a dostavba Liečebného domu Hviezdoslav Štrbské Pleso, vo verejnosti viac známej ako stavba Grand hotel Kempinski. Z tohto stretnutia som si odnášala okrem nahratého rozhovoru (ktorý si môžete prečítať ďalej) niekoľko povznášajúcich poznatkov; že je dobré, ak veci robia ľudia, ktorí nielenže rozumejú architektúre, ale ju aj "robia" - s pokorou ku krajine, s úctou k pôvodným tvorcom (kolegom architektom) a s

poznaním dôležitých vecí pre život človeka, medzi ktorými je určite bezprostredný kontakt s prírodou a jej uchvacujúcou krásou. A čo ma potešilo obzvlášť - že tentokrát sa podarilo udržať "veľké peniaze" v medziach vyššie spomínanej pokory. Tomu sa tuším hovorí "osvietený investor". V tomto konkrétnom prípade teda klobúk dolu.

Ďalším povznášajúcim poznatkom (inšpirovaným návštevou budúceho 5-hviezdičkového hotela) bolo stretnutie so špičkovými materiálmi, použitými pri rekonštrukcii, a profesionálny výkon ľudí, so stavbou súvisiacich, a to vo všetkých úrovniach. Viem, že od éry socialistického spôsobu výstavby už ubehli nejaké tie roky, no napriek tomu ma vždy nanovo nadchne, keď veci profesionálne fungujú, a keď sa vďaka esteticky pôsobivým a technologicky vyspelým materiálom podarí

vytvoriť hodnotné dielo. V prípade bývalého liečebného domu Hviezdoslav s bonusom cestovania v čase, pretože nový objekt by mal poskytovať luxus so starou dobrou noblesou, a súčasným puncom exkluzivity. V exteriéri to vyšlo, ako dopadnú interiéry, uvidíme. Istou zárukou, že aj tie by mali dopadnúť dobre, je meno Kempinski.

Spojenie dobrého projektu, kvalitných materiálov a profesionálnej práce, je vždy vzrušujúcou záležitosťou. V prípade Grand hotel Kempinski ***** High Tatras najmä pre solventnú klientelu hostí, zvonku aj pre okoloidúcich návštevníkov Štrbského Plesa. Aké bezhraničné však musí byť vzrušenie nad architektúrou, ktorá - zachovajúc vyššie spomenuté spojenie - slúži širšiemu okruhu ľudí, pričom ich robí lepšími. Lebo aj to je poslaním architektúry.

editorial 1/2009

Kríza je tu a snáď nie je človeka, ktorý by sa nad ňou, a najmä nad jej dôsledkami preňho osobne, nezamýšľal. A tak stretávam ľudí s celou škálou pocitov a postojov; od "vôbec sa nad tým nevzrušujem, ľudia stále budú musieť niekde bývať a niečo jesť", cez "prešli sme na šetriaci program, vo firme striehneme efektivitu každej vynaloženej koruny (pardón, eura) a domov kupujeme len toľko, koľko skutočne spotrebujeme, takže sme prestali vyhadzovať obschnutý chlieb a zabudnuté hnilé jablká", až po ten najčiernejší pesimistický postoj, mimochodom živený aj internetom kolujúcimi prognózami ekonomických expertov, prirovnávajúcich túto krízu k tej americkej z tridsiatych rokov. Samozrejme s tragickými následkami pre celé ľudstvo, akými môžu byť len celosvetovo sa rozširujúce vojnové konflikty.

Možno, že tieto postoje, aj keď diametrálne odlišné, nie sú

až také uletené; pravda je totiž často ako mozaika, poskladaná z mnohých sklíčok. Aký bude mať kríza reálny dopad na jednotlivcov, na krajiny sveta, ba i na celý svet, to ukáže až čas. Zatiaľ si ako jednotlivci môžme vybrať k čomu budeme pri nazeraní na vlastnú budúcnosť inklinovať - či zostaneme optimistami s hlbokou vierou, že všetko sa deje ako má, že kríza je len zákonitým dôsledkom toho akí ako ľudia skutočne sme, takže by sme sa konečne už mali poučiť a zmeniť veci k lepšiemu, alebo sa necháme nahlodávať beznádejou a pocitom márnosti.

Klamala by som, keby som vám tvrdila, že kríza sa nášho časopisu nedotkne. Dotkne sa, tak ako všetkého a všetkých. Ako, to ešte presne neviem. Viem len to, že sa pokúsime s rovnakou chuťou

a odvahou pokračovať v cieľoch, ktoré tento časopis má - zlepšovať krajinu okolo aj krajinu v nás; prispievať k vytváraniu zdravšieho životného prostredia a k záchrane hodnôt, ktoré robia život človeka na tejto Zemi dôstojným a šťastným. Nebude to ľahké, tak ako to nebolo ľahké nikdy - byť sám sebou, verný osobnej ceste a tomu najdôležitejšiemu v človeku. Čo ma teší je, že súčasná kríza čoraz viac núti ľudí nielen "šetriť chlebom", ale aj zamýšľať sa nad sebou a svojou osobnou životnou cestou. "Byť na ceste" je, napriek všetkým krízam, skutočným šťastím človeka. Pracovať na svojom zdokonaľovaní v prospech ľudí a Zeme, živiť v sebe energiu láskavosti a pochopenia, to je dobrý program. Byť malou ceruzkou v ruke píšúceho Boha (Matka Tereza), to už je o poznaní.